Slovné druhy skúma časť jazykovedy, ktorá sa nazýva morfológia. Pomenovanie odborného termínu pochádza z gréckych slov: morphé – tvar a logos – slovo, náuka. Morfológia, teda tvaroslovie, je náuka o gramatických tvaroch slov a ich usporiadaní.
Prehľad slovných druhov
V súčasnej slovenčine je 10 slovných druhov. Je dôležité si uvedomiť, že pre zaradenie slova do slovného druhu je základným kritériom triedenia lexikálny význam slova (sémantika), tvar slova a jeho funkcia vo vete.
- podstatné mená – substantíva
- prídavné mená – adjektíva
- zámená – pronominá
- číslovky – numeráliá
- slovesá – verbá
- príslovky – adverbiá
- predložky – prepozície
- spojky – konjunkcie
- častice – partikuly
- citoslovcia – interjekcie
Rozdelenie slovných druhov
- Podľa vecného významu na:
- plnovýznamové – podstatné mená, prídavné mená, zámená, číslovky, slovesá, príslovky,
- neplnovýznamové – predložky, spojky, častice, citoslovcia.
- Z hľadiska ohybnosti na:
- ohybné – podstatné mená, prídavné mená, zámená, číslovky, slovesá,
- neohybné – príslovky, predložky, spojky, častice, citoslovcia.
- Podľa vetnočlenskej platnosti :
- majú vetnočlenskú platnosť – podstatné mená, prídavné mená, zámená, číslovky, slovesá, príslovky,
- nemajú vetnočlenskú platnosť – predložky, spojky, častice, citoslovcia.
Ohybné slovné druhy
V slovenčine ako vo flektívnom jazyku sa používa najčastejšie rozdelenie slovných druhov na ohybné a neohybné. Ohybné slovné druhy sa skloňujú (podstatné mená, prídavné mená, zámená, číslovky) a časujú (slovesá). Pády sa zisťujú pádovými otázkami.
Podstatné mená
Podstatné mená sú ohybné slová, ktoré pomenúvajú osoby, zvieratá, veci, vlastnosti a deje. Ide o najpoužívanejší slovný druh a vo vete má najčastejšie úlohu podmetu a predmetu. Pýtame sa na ne otázkou kto? čo?
Konkrétne a abstraktné podstatné mená
Konkrétne podstatné mená pomenúvajú:
- osoby – chlapec, Mária, starosta,
- zvieratá – vlk, Pejko, žirafa,
- veci – stôl, váza, autobus.
Abstraktné podstatné mená pomenúvajú:
- názvy vlastností – dobrota, skromnosť, odolnosť, šírka,
- schopností a duševných stránok živých bytostí – zrak, sluch, predstavivosť, nadanie,
- názvy stavov a citov – bohatstvo, chudoba, mladosť, žiaľ, smäd, smútok,
- názvy dejov – beh, skok, tanec.
Všeobecné a vlastné podstatné mená
Všeobecné podstatné meno je meno, ktorým môžeme označiť ktorýkoľvek predmet toho istého druhu. Napr.: žiak, mesto, vrch, krajina, rieka. Všeobecné podstatné mená sa píšu malým písmenom.
Vlastné podstatné meno pomenúva jedinečný predmet toho istého druhu. Napr.: Ján, Bratislava, Kriváň, Slovensko, Váh. Vlastné podstatné mená sa píšu veľkým písmenom.
Prídavné mená
Prídavné mená sú ohybné slová, ktoré pomenúvajú statické príznaky vecí, teda osôb, zvierat, predmetov a javov pomenovaných podstatným menom. Ide o :
- priame vlastnosti vecí – široká cesta, biela stena,
- vlastnosti vyplývajúce zo vzťahu k iným veciam – ovocný čaj, drevená ohrada,
- vlastnícke vzťahy – matkine ruže, otcova záhrada.
Pýtame sa na ne otázkou aký? aká? aké? čí? čia? čie?
Rozdelenie prídavných mien
Prídavné mená sa rozdeľujú na:
- Akostné – pomenúvajú prvotnú vlastnosť, nie sú odvodené od iných slovných druhov, väčšinou sa dajú stupňovať a utvoriť antonymum. Napr.: malý, milý, svieži; malý, menší, najmenší, malý – veľký.
- Vzťahové – sú odvodené najčastejšie od podstatných mien, ale aj od slovies. Napr.: lipový, školský, jarný; lesklý, zrelý, bdelý. Nedajú sa stupňovať a utvoriť antonymum.
- Privlastňovacie:
individuálne – privlastňujú osobe alebo zvieraťu, majú koncovku: –ov, –ova, –ovo, –in, –ina, –ino. Napr.: lekárov, ujova, babkina, mačkina, sestrino,
druhové (zvieracie, živočíšne) – privlastňujú druhu zvierat alebo skupine osôb. Napr.: leví, bobria, babí, stridží.
Na privlastňovacie prídavné mená sa pýtame otázkou čí? čia? čie?
Zámená
Zámená sú ohybné slová, ktoré odkazujú na iné slovné druhy: podstatné mená, prídavné mená, číslovky a zámená.
Druhy zámen
- osobné zámená:
základné – ja, ty, on, ona, ono, my, vy, oni, ony,
privlastňovacie – môj, tvoj, jeho, jej, náš, váš, ich,
- zvratné zámená:
základné – sa/seba
privlastňovacie – svoj
- ukazovacie – ten, tá, to, tamten, toľký, taký, onen, oná, ono,
- opytovacie – kto, čo, aký, ktorý, čí, koľký, koľko, ako, kedy…..
- vymedzovacie – ten istý, taký istý, každý, všetok, všetci, sám, samý, nikto, žiadny…….
- neurčité:
nie-: niekto, niečo, niektorý, niekoľko…..
da-: dakto, dačo, daktorý, dajaký, dajako….
hoci-: hocikto, hocičo, hocikde, hocikedy, hocijako….
voľa-: voľakto, voľačo, voľakde, volaktorý…..
-si: ktosi, čosi, kdesi, čísi…..
-koľvek: ktokoľvek, čokoľvek, kdekoľvek, kedykoľvek…..
Číslovky
Sú ohybné plnovýznamové slová, ktoré označujú počet alebo poradie. Majú číselný význam, ktorý môže byť presný (tri, dvakrát, šiesty) alebo približný (veľa, mnohonásobný).
Rozdelenie čísloviek
- Základné číslovky. Na túto hlavnú skupinu čísloviek sa pýtame otázkou koľko : dva, tri, dvanásť, sto, veľa, veľa, málo.
- Skupinové číslovky. Pýtame sa otázkou koľko a charakterizujú ich prípony -oje, -oro: dvoje, troje, štvoro, pätoro…..
- Radové číslovky. Označujú poradie predmetu alebo deja a odpovedajú na otázku koľký: prvý, druhý, tretí, stý, 5., 26., posledný.
- Násobné číslovky. Zisťujeme ich otázkami koľko raz, koľkokrát, koľkonásobný: tri razy, päťkrát, desaťnásobný, mnohonásobný.
- Druhové číslovky. Označujú počet predmetov alebo dejov, ktoré sú rozdielne podľa nejakých vlastností. Pýtame sa otázkami koľkoraký alebo koľkorako: trojaký, štvorako, mnohoraký……
Slovesá
Sú ohybné plnovýznamové slová, ktoré pomenúvajú činnosť (kresliť, volať, písať) alebo stav (blednúť, mladnúť, chorľavieť).
Plnovýznamové a neplnovýznamové (pomocné) slovesá
Plnovýznamové slovesá majú význam a môžu stáť samostatne: smiať sa, čítať, chodiť, počítať. Neplnovýznamové slovesá nemajú úplný lexikálny význam, pomáhajú plnovýznamovému slovesu: chcieť lietať, začať spievať, môcť športovať.
Činnostné a stavové slovesá
Plnovýznamové slovesá sa delia na činnostné a stavové. Činnostné slovesá vyjadrujú činnosť, dej: Učiteľ vysvetľuje. Žiak píše. Stavové slovesá vyjadrujú stav, v ktorom sa niekto alebo niečo nachádza: starnúť, blednúť, dozrievať, červenať sa, trblietať sa, kvitnúť.
Predmetové a bezpredmetové slovesá
Činnostné slovesá sa delia na predmetové a bezpredmetové. Predmetové slovesá sú také, pri ktorých môžeme uviesť, čoho sa činnosť týka, čiže predmet: Kosí lúku. Píše list. Číta knihu. Pri bezpredmetových slovesách sa činnosť týka toho, kto ju vykonáva: Chlapec plače. Janka uteká po cestičke. Rýchlo vstal.
Jednoduchý a zložený slovesný tvar
Jednoduchý slovesný tvar je tvorený jedným slovom: kreslím, skákal, prídeme. Zložený slovesný tvar je vyjadrený viacerými slovami. Ide o budúci čas v nedokonavom vide (budú spievať), podmieňovací spôsob (čítal by, bola by tancovala), minulý čas (kreslil som, kreslil si, kreslil).
Poznámka: Zloženým slovesným tvarom je aj 3. osoba (písal, písali), aj keď ide o jedno slovo.
Zvratné a nezvratné slovesá
Súčasťou zvratných slovies je zvratné zámeno v akuzatíve sa/si: Hanka sa nahlas smeje. Všíma si ich správanie už dlho. Rád sa učí tancovať. Pri nezvratných slovesách nie je zvratné sloveso: Babka učí vnuka spoznávať liečivé bylinky. Kreslili zátišie.
Gramatické kategórie slovies
Gramatické kategórie slovies sú: osoba, číslo, čas, spôsob, slovesný rod a slovesný vid.
Neohybné slovné druhy
Neohybné slovné druhy nemenia svoj tvar, nemajú gramatické kategórie. Neskloňujú sa a nečasujú sa Patria k nim: príslovky, predložky, spojky, častice a citoslovcia.
Príslovky
Príslovky sú neohybné plnovýznamové slová, ktoré vyjadrujú okolnosti, dejov, vlastností, predmetov. Podľa toho sa rozdeľujú na príslovky :
- miesta – označujú miesto, kde sa dej odohráva. Pýtame sa otázkami: kde? kade? kadiaľ? kam? odkiaľ?: vysoko, vzadu, bokom, vľavo, sprava, zblízka.
- času – označujú čas, kedy sa slovesný dej uskutočňuje. Pýtame sa otázkami: kedy? odkedy? dokedy? ako dlho?: dávno, hneď, včera, zaraz, dávno.
- spôsobu – vyjadrujú spôsob realizácie slovesného deja. Pýtame sa otázkou ako?: veselo, láskavo, slovensky, zľahka.
- príčiny – vyskytujú sa zriedkavo. Pýtame sa otázkami: prečo? načo? začo? Napr.: úmyselne, zámerne, náhodou, omylom.
Predložky
Predložky sú neohybné, neplnovýznamové slová, ktoré stoja pred podstatným menom, zámenom alebo číslovkou. Vyjadrujú vzťahy medzi slovami. Predložky podľa funkcie rozdeľujeme na :
- Prvotné predložky sa používajú len vo funkcii predložky. V slovenčine je 22 prvotných predložiek: bez, cez, do, k/ku, medzi, na, nad, o, od, okrem, po, pod, pre, pred, pri, proti, s/so, skrz, u, v/vo, z/zo, za.
- Druhotné predložky vznikli z iných slovných druhov a môžu byť podľa funkcii vo vete nielen predložkou, ale aj iným slovným druhom. Napr.: okolo, blízko, dole.
hore – Šiel hore dedinou. (Slovo hore je vo vete predložkou, pretože stojí pred podstatným menom a určuje mu pád.) Vyšiel až hore. Slovo hore je vo vete príslovkou miesta, pretože sa viaže k slovesu a pýtame sa otázkou kde?
Kvôli lepšej výslovnosti dochádza k vokalizácii pri predložkách s, z, v, k.
Spojky
Spojky spájajú slová (vetné členy) alebo vety. Rozdeľujú sa na:
- Priraďovacie spojky spájajú rovnocenné vetné členy do viacnásobného výrazu (sestra a brat) a rovnocenné vety do priraďovacích súvetí (Vošiel dnu apozdravil sa otcovi.)
Patria k nim spojky: a, i, aj, ba, ba i, ale, no, lež, alebo, buď, či……
- Podraďovacie spojky spájajú nadradenú a podradenú Podraďovacie spojky sú: že, aby, keď, čo, ako, keď, lebo, ako…..
Častice
Častice sú z hľadiska vývinu najmladším slovným druhom. Tieto neohybné slovné druhy vyjadrujú postoj hovoriaceho k výpovedi. Delia sa na:
- Uvádzacie – Hovoriaci nimi zaujíma postoj k celej výpovedi (no, nuž, tak, teda, kiež, bodaj, azda, nech…..). : Tak sa teda dohodneme neskôr. Azda sa stretneme.
- Vytyčovacie sa delia na:
Hodnotiace – subjektívne hodnotia obsah výpovede, zameriavajú sa na kladný alebo záporný vzťah (áno, nie, veru, zrejme, naozaj, hádam, samozrejme, hej, veru….). Napr.: Áno, stretneme sa zajtra. Žiaľ, zmeškal som.
Vysvetľovacie – presnejšie vymedzujú pomenovanie vo výpovedi (jednako, napokon, totiž, vlastne, vraj….) Napr.: Naše stretnutie vlastne dopadlo dobre. Je to jednoducho výborný priateľ.
Zdôrazňovacie – zdôrazňujú, podčiarkujú platnosť pomenovania vo výpovedi (hlavne, práve, najmä, dokonca, tobôž, zvlášť…..) Napr.: Bál sa najmä o jej zdravie. Nezabudni si hlavne športovú obuv!
Citoslovcia
Tento neohybný slovný druh vyjadruje city alebo napodobňuje zvuky. Podľa toho sa citoslovcia rozdeľujú na:
- Vlastné – vyjadrujú city, kladné aj záporné (ach, jaj, juj, fuj) a vôľu (hľa, ľaľa, pst, hajde, marš). Sem patria aj pozdravy: čau, ahoj, pá, zbohom….
- Zvukomalebné (onomatopoje) – napodobňujú zvuky:
zvierat: mňau, mú, kikirikí,
vecí: tik-tak, bim-bam,
dejov: čľup, tresk, klop.