REKLAMA

Slovné druhy  skúma časť jazykovedy, ktorá sa nazýva morfológia. Pomenovanie odborného termínu pochádza z gréckych slov: morphé – tvar a logos – slovo, náuka. Morfológia, teda tvaroslovie, je náuka o gramatických tvaroch slov a ich usporiadaní.

Prehľad slovných druhov

V súčasnej  slovenčine  je 10 slovných druhov. Je dôležité si uvedomiť, že pre zaradenie slova do slovného  druhu je základným kritériom  triedenia  lexikálny  význam slova (sémantika), tvar slova a jeho funkcia vo vete.

  1. podstatné mená substantíva
  2. prídavné mená adjektíva
  3. zámená pronominá
  4. číslovky numeráliá
  5. slovesá verbá
  6. príslovky adverbiá
  7. predložky prepozície
  8. spojky konjunkcie
  9. častice partikuly
  10.  citoslovcia interjekcie

Rozdelenie slovných druhov

  1. Podľa vecného významu na:
  • plnovýznamové – podstatné mená, prídavné mená, zámená, číslovky, slovesá, príslovky,
  • neplnovýznamové – predložky, spojky, častice, citoslovcia.
  1. Z hľadiska ohybnosti na:
  • ohybné – podstatné mená, prídavné mená, zámená, číslovky, slovesá,
  • neohybné – príslovky, predložky, spojky, častice, citoslovcia.
  1. Podľa vetnočlenskej platnosti :
  • majú vetnočlenskú platnosť – podstatné mená, prídavné mená, zámená, číslovky, slovesá, príslovky,
  • nemajú vetnočlenskú platnosť –  predložky, spojky, častice, citoslovcia.

Ohybné slovné druhy

V slovenčine ako vo flektívnom jazyku sa používa najčastejšie rozdelenie slovných druhov na ohybné a neohybné. Ohybné slovné druhy sa skloňujú (podstatné mená, prídavné mená, zámená, číslovky) a časujú (slovesá). Pády sa zisťujú pádovými otázkami.

Podstatné mená

Podstatné mená sú ohybné slová, ktoré pomenúvajú osoby, zvieratá, veci, vlastnosti a deje. Ide o najpoužívanejší slovný druh a vo vete má najčastejšie úlohu podmetu a predmetu.  Pýtame sa na ne otázkou kto? čo?

Konkrétne a abstraktné podstatné mená

Konkrétne podstatné mená  pomenúvajú:

  • osoby – chlapec, Mária, starosta,
  • zvieratá – vlk, Pejko, žirafa,
  • veci – stôl, váza, autobus.

Abstraktné podstatné mená pomenúvajú:

  • názvy vlastností – dobrota, skromnosť, odolnosť, šírka,
  • schopností a duševných stránok živých bytostí – zrak, sluch, predstavivosť, nadanie,
  • názvy stavov a citov – bohatstvo, chudoba, mladosť, žiaľ, smäd, smútok,
  • názvy dejov – beh, skok, tanec.

Všeobecné a vlastné podstatné mená

Všeobecné podstatné meno je meno, ktorým môžeme označiť ktorýkoľvek predmet toho istého druhu. Napr.: žiak, mesto, vrch, krajina, rieka. Všeobecné podstatné mená sa píšu malým písmenom.

Vlastné podstatné meno pomenúva jedinečný predmet toho istého druhu. Napr.: Ján, Bratislava, Kriváň, Slovensko, Váh. Vlastné podstatné mená sa píšu veľkým písmenom.

Prídavné mená

Prídavné mená sú ohybné slová, ktoré pomenúvajú statické príznaky vecí, teda osôb, zvierat, predmetov a javov pomenovaných podstatným menom. Ide o :

  • priame vlastnosti vecí – široká cesta, biela stena,
  • vlastnosti vyplývajúce zo vzťahu k iným veciam – ovocný čaj, drevená ohrada,
  • vlastnícke vzťahy – matkine ruže, otcova záhrada.

Pýtame sa na ne otázkou aký? aká? aké? čí? čia? čie?

Rozdelenie prídavných mien

Prídavné mená sa rozdeľujú na:

  • Akostné – pomenúvajú prvotnú vlastnosť, nie sú odvodené od iných slovných druhov, väčšinou sa dajú stupňovať a utvoriť antonymum. Napr.: malý, milý, svieži; malý, menší, najmenší, malý – veľký.
  • Vzťahové – sú odvodené najčastejšie od podstatných mien, ale aj od slovies. Napr.: lipový, školský, jarný; lesklý, zrelý, bdelý. Nedajú sa stupňovať a utvoriť antonymum.
  • Privlastňovacie

individuálne – privlastňujú osobe alebo zvieraťu, majú koncovku: –ov, –ova, –ovo, –in, –ina, –ino. Napr.: lekárov, ujova, babkina, mačkina, sestrino,

druhové (zvieracie, živočíšne) –  privlastňujú druhu zvierat alebo skupine osôb. Napr.: leví, bobria, babí, stridží.

Na privlastňovacie prídavné mená sa pýtame otázkou čí? čia? čie?

Zámená

Zámená sú ohybné slová, ktoré odkazujú na iné slovné druhy: podstatné mená, prídavné mená, číslovky a zámená.

Druhy zámen

  • osobné zámená:

základné –  ja, ty, on, ona, ono, my, vy, oni, ony,

privlastňovacie môj, tvoj, jeho, jej, náš, váš, ich,

  • zvratné zámená:

základné –  sa/seba

privlastňovacie svoj

  • ukazovacieten, tá, to, tamten, toľký, taký, onen, oná, ono,
  • opytovacie kto, čo, aký, ktorý, čí, koľký, koľko, ako, kedy…..
  • vymedzovacie – ten istý, taký istý, každý, všetok, všetci, sám, samý, nikto, žiadny…….
  • neurčité:

nie-: niekto, niečo, niektorý, niekoľko…..

da-: dakto, dačo, daktorý, dajaký, dajako….

hoci-: hocikto, hocičo, hocikde, hocikedy, hocijako….

voľa-: voľakto, voľačo, voľakde, volaktorý…..

-si: ktosi, čosi, kdesi, čísi…..

-koľvek: ktokoľvek, čokoľvek, kdekoľvek, kedykoľvek…..

Číslovky

Sú ohybné plnovýznamové slová, ktoré označujú počet alebo poradie. Majú číselný význam, ktorý môže byť presný (tri, dvakrát, šiesty) alebo približný (veľa, mnohonásobný).

REKLAMA

Rozdelenie čísloviek

  1. Základné číslovky. Na túto hlavnú skupinu čísloviek sa pýtame otázkou koľko : dva, tri, dvanásť, sto, veľa, veľa, málo.
  2. Skupinové číslovky. Pýtame sa otázkou koľko a charakterizujú ich prípony -oje, -oro: dvoje, troje, štvoro, pätoro…..
  3. Radové číslovky. Označujú poradie predmetu alebo deja a odpovedajú na otázku koľký: prvý, druhý, tretí, stý, 5., 26., posledný.
  4. Násobné číslovky. Zisťujeme ich otázkami koľko raz, koľkokrát, koľkonásobný: tri razy, päťkrát, desaťnásobný, mnohonásobný.
  5. Druhové číslovky. Označujú počet predmetov alebo dejov, ktoré sú rozdielne podľa nejakých vlastností. Pýtame sa otázkami koľkoraký alebo koľkorako: trojaký, štvorako, mnohoraký…… 

Slovesá

Sú  ohybné plnovýznamové slová, ktoré pomenúvajú činnosť (kresliť, volať, písať) alebo stav (blednúť, mladnúť, chorľavieť). 

Plnovýznamové a neplnovýznamové (pomocné) slovesá

Plnovýznamové slovesá majú význam a môžu stáť samostatne: smiať sa, čítať, chodiť, počítať. Neplnovýznamové slovesá  nemajú úplný lexikálny význam, pomáhajú plnovýznamovému slovesu: chcieť lietať, začať spievať, môcť športovať.

Činnostné a stavové slovesá

Plnovýznamové  slovesá sa delia na činnostné a stavové. Činnostné slovesá  vyjadrujú činnosť, dej: Učiteľ vysvetľuje. Žiak píše. Stavové slovesá vyjadrujú stav, v ktorom sa niekto alebo niečo nachádza: starnúť, blednúť, dozrievať, červenať sa, trblietať sa, kvitnúť.

Predmetové a bezpredmetové slovesá

Činnostné slovesá sa delia na predmetové a bezpredmetové.  Predmetové  slovesá sú také, pri ktorých môžeme uviesť, čoho sa činnosť týka, čiže predmet: Kosí lúku. Píše list. Číta knihu. Pri bezpredmetových slovesách  sa činnosť týka toho, kto ju vykonáva:  Chlapec plače. Janka uteká po cestičke. Rýchlo vstal.

Jednoduchý a zložený slovesný tvar

Jednoduchý slovesný tvar je tvorený jedným slovom: kreslím, skákal, prídeme. Zložený slovesný tvar je vyjadrený viacerými slovami. Ide o budúci čas v nedokonavom vide (budú spievať), podmieňovací spôsob (čítal by, bola by tancovala), minulý čas (kreslil som, kreslil si, kreslil).

Poznámka:  Zloženým slovesným tvarom je aj 3. osoba (písal, písali), aj keď ide o jedno slovo.

Zvratné a nezvratné slovesá

Súčasťou  zvratných slovies je zvratné zámeno v akuzatíve sa/si: Hanka sa nahlas smeje.  Všíma si ich správanie už dlho. Rád sa učí tancovať. Pri nezvratných slovesách nie je zvratné sloveso: Babka učí vnuka spoznávať liečivé bylinky. Kreslili zátišie.

Gramatické kategórie slovies

Gramatické kategórie slovies sú: osoba, číslo, čas, spôsob, slovesný rod a slovesný vid.

Neohybné slovné druhy

Neohybné slovné druhy nemenia svoj tvar, nemajú gramatické kategórie. Neskloňujú sa a nečasujú sa Patria k nim: príslovky, predložky, spojky, častice a citoslovcia.

Príslovky

Príslovky sú neohybné plnovýznamové slová, ktoré  vyjadrujú okolnosti, dejov, vlastností, predmetov. Podľa toho sa rozdeľujú na príslovky :

  •  miesta – označujú miesto, kde sa dej odohráva. Pýtame sa otázkami: kde? kade? kadiaľ? kam? odkiaľ?: vysoko, vzadu, bokom, vľavo, sprava, zblízka.
  •  času – označujú čas, kedy sa slovesný dej uskutočňuje. Pýtame sa otázkami: kedy? odkedy? dokedy? ako dlho?: dávno, hneď, včera, zaraz, dávno.
  •  spôsobu – vyjadrujú spôsob realizácie slovesného deja. Pýtame sa otázkou ako?: veselo, láskavo, slovensky, zľahka.
  •  príčiny – vyskytujú sa zriedkavo. Pýtame sa otázkami: prečo? načo? začo? Napr.: úmyselne, zámerne, náhodou, omylom.

Predložky

Predložky sú neohybné, neplnovýznamové slová, ktoré stoja pred podstatným menom, zámenom alebo číslovkou. Vyjadrujú vzťahy medzi slovami. Predložky podľa funkcie rozdeľujeme na :

  • Prvotné predložky sa používajú len vo funkcii predložky. V slovenčine je 22 prvotných predložiek: bez, cez, do, k/ku, medzi, na, nad, o, od, okrem, po, pod, pre, pred, pri, proti, s/so, skrz, u, v/vo, z/zo, za.
  • Druhotné predložky vznikli z iných slovných druhov a môžu byť podľa funkcii vo vete nielen predložkou, ale aj iným slovným druhom. Napr.: okolo, blízko, dole.

hore –  Šiel hore dedinou. (Slovo hore je vo vete predložkou, pretože stojí pred podstatným menom a určuje mu pád.) Vyšiel až hore. Slovo hore je vo vete príslovkou miesta, pretože sa viaže k slovesu a pýtame sa otázkou kde?

Kvôli lepšej výslovnosti dochádza  k vokalizácii pri predložkách s, z, v, k.

Spojky

Spojky spájajú slová (vetné členy) alebo vety.  Rozdeľujú sa na:

  • Priraďovacie spojky spájajú rovnocenné vetné členy do viacnásobného výrazu (sestra a brat) a rovnocenné vety do priraďovacích súvetí (Vošiel dnu apozdravil sa otcovi.)

Patria k nim spojky: a, i, aj, ba, ba i, ale, no, lež, alebo, buď, či……

  • Podraďovacie spojky spájajú nadradenú a podradenú Podraďovacie spojky sú: že, aby, keď, čo, ako, keď, lebo, ako…..

Častice

Častice sú z hľadiska vývinu najmladším slovným druhom. Tieto neohybné slovné druhy vyjadrujú postoj hovoriaceho k výpovedi. Delia sa na:

  • Uvádzacie – Hovoriaci nimi zaujíma postoj k celej výpovedi (no, nuž, tak, teda, kiež, bodaj, azda, nech…..). : Tak sa teda dohodneme neskôr. Azda sa stretneme.
  • Vytyčovacie sa delia na:

Hodnotiace – subjektívne hodnotia obsah výpovede, zameriavajú sa na kladný alebo záporný vzťah (áno, nie, veru, zrejme, naozaj, hádam, samozrejme, hej, veru….). Napr.: Áno, stretneme sa zajtra. Žiaľ, zmeškal som.

Vysvetľovacie – presnejšie vymedzujú  pomenovanie vo výpovedi (jednako, napokon, totiž, vlastne, vraj….)  Napr.: Naše stretnutie vlastne dopadlo dobre. Je to jednoducho výborný priateľ.

Zdôrazňovacie –  zdôrazňujú, podčiarkujú platnosť pomenovania vo výpovedi (hlavne, práve, najmä, dokonca, tobôž, zvlášť…..) Napr.: Bál sa najmä o jej zdravie. Nezabudni si hlavne športovú obuv!

Citoslovcia

 Tento neohybný slovný druh vyjadruje city alebo napodobňuje zvuky. Podľa toho sa citoslovcia rozdeľujú na:

  • Vlastné – vyjadrujú city, kladné aj záporné (ach, jaj, juj, fuj) a vôľu (hľa, ľaľa, pst, hajde, marš). Sem patria aj pozdravy: čau, ahoj, pá, zbohom….
  • Zvukomalebné (onomatopoje) – napodobňujú zvuky:

zvierat: mňau, mú, kikirikí,

vecí: tik-tak, bim-bam,

dejov: čľup, tresk, klop.

Pin It on Pinterest