Ivan Krasko (1876 Lukovištia – 1958 Bratislava) je zakladateľ a najvýznamnejší predstaviteľ slovenskej literárnej moderny. Jeho vlastné meno je Ján Botto a pochádzal z rodiny romantického básnika Jána Bottu a historika Júliusa Bottu.
Slovenská literárna moderna
Rozvíjala sa v rokoch 1900 – 1918. Na začiatku 20. storočia prenikli aj do slovenskej literatúry nové umelecké a myšlienkové prúdy. Predstavitelia slovenskej literárnej moderny boli ovplyvnení európskou literatúrou, predovšetkým tvorbou francúzskych symbolistov. Z domácej literatúry ich inšpirovali predstavitelia romantizmu Janko Kráľ, Andrej Sládkovič a Ján Botto a realisti P. O. Hviezdoslav a S. H. Vajanský.
Krasko vo svojej programovej básni Poetika starej lyriky, vyjadril základné princípy svojho umeleckého smerovania. Okrem iného píše:
No nikdy nepíš to, čo necítiš,
čo v tvojom srdci zrod svoj nemalo;
obchádzaj krasomluvu jako mor
a vyhoď z textu slovo jalové;
nech hudbou zneje každý malý verš,
obrazom blýska každé slovíčko…
Nox et solitudo
Aj keď Krasko napísal len dve básnické zbierky, jeho básne predstavujú kľúčové diela slovenskej poézie. Je označovaný za zakladateľa modernej slovenskej lyriky. Prvú zbierku nazval Nox et solitudo (Noc a samota, 1909). Vznikala v čase, keď po štúdiách v Prahe odišiel pracovať ako chemický inžinier do továrne v Kloboukoch. Rušný život v Prahe vystriedala samota. V spomienkach sa vracal do rodného kraja, k blízkym ľuďom, láskam. Charakteristickými znakmi zbierky sú:
- pocity smútku a osamelosti, osobná túžba lyrického subjektu po harmónii,
- pohyb medzi svetlom a tmou, túžbou a sklamaním.
Každá báseň je samostatnou citovou drámou osamoteného ľudského srdca.
Pozri aj: Ivan Krasko: Nox et solitudo a Verše – analýza tvorby v prezentácii
T é m y a m o t í v y básnickej zbierky Nox et solitudo
- Pochmúrne prírodné nálady v básňach Topole, Zmráka sa
Topole
Hej, topole, tie topole vysoké!
Okolo nich šíre pole –
Čnejú k nebu veľké, čierne
– zrovna jako čiesi bôle –
topole.
Zmráka sa
Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli.
Od hory, od lesa tak plače, kvíli… !
Výčitky neznámych duše sa chytia.
… Vyplniť nádeje nebolo sily –
zapadli, zapadli vo zhone žitia …
Básnik využíva symboly (topole – samota, čierna – smútok) a vytvára paralelu medzi prírodným o osobným (Hej, topole…..zrovna jako čiesi bôle).
2. Spomienka na lásku – stratenú, nešťastnú, opustenú. Ľúbostná poézia je nasýtená osobným smútkom. Motív ženy v Kraskových básňach je vznešený – napr. v básňach Plachý akord, Chladný dáždik, Balada o jednej milej, Už je pozde.
3. Básne odhaľujúce národný a sociálny útlak, napr. Jehovah
Ó, hrozný Jehovah! Ty bez milosrdenstva…
Ja pravicu Ti trestajúcu vzývam,
na vlastné plemä Tvoju volám pomstu!….
nechce-li vedieť, že sa pripozdieva,
že z chmúrnej túrni poplašný zvon hučí…
Básnik je zúfalý zo situácie, v ktorej sa národ nachádza, a privoláva pomstu na vlastný národ za nečinnosť a pasivitu.
Neprehliadni: Rozbor diela Hamlet a charakteristika hlavnej postavy (II. časť)
4. Motívy rodinné sa výrazne prejavujú v básni Vesper dominicae (Nedeľný večer)
Tam niekde v diaľke
v čierňavých horách
dedinka biela
túli sa k zemi
pokojná, tichá.
V nej starodávne
vážneho vzhľadu
si domy čušia.
Z tých v jednom iste
ustarostená
matička moja
samotná sedí
pri starom stole.
Báseň patrí k najkrajším a najpoetickejším v slovenskej poézii. Je clivou spomienkou na rodisko, básnik si privoláva obraz svojej staručkej matky.
Verše
Druhú básnickú zbierku nazval Ivan Krasko jednoducho Verše (1912). Venoval ju snúbenici a neskoršej manželke Ilone Kňazovičovej a osobná lyrika nenesie také tragické tóny ako v prvej básnickej zbierke. Verše obsahujú subjektívnu lyriku i verše sociálneho a národného protestu. Básne Otcova roľa, Baníci, Démon sa vyznačujú silným sociálnym protestom.
Zaujme ťa: Umelecké jazykové prostriedky: Charakteristika a príklady
Básne Noc a Ja sú odrazom intelektuálnej drámy básnika, jeho túžby po svetle poznania. Výsledkom je krutá pravda o úbohosti človeka a problematickosti ľudskej existencie. V básni Otrok sa stotožňuje s utrpením svojho národa.
Som ten, ktorému v duši znela pieseň matky-otrokyne.
Tá pieseň z mojej duše nikdy, nikdy nevyhynie.
Tak smutno znela, divným bojazlivým bôľom
sa tíško niesla naším úhorovým poľom,
až chytila sa v detskej trasúcej sa duši.
Básnik opúšťa štvorveršovú strofu, využíva sonet. Základom ostávajú trojslabičné stopy (daktyl), kombinované s trochejom alebo jambom. Krasko vytvoril základy pre voľný verš v povojnovej slovenskej poézii.
Je autorom lyrických noviel: Naši, Sentimentálne príhody, List mŕtvemu.
