Ústrednou témou prezentácie, ktorú máte pred sebou, je detektívka. Znaky tohoto obľúbeného žánru vám priblížime v klasickej i modernej podobe. Zmienime sa o autoroch, ktorí tento druh literatúry výrazným spôsobom ovplyvnili. Budeme vašimi sprievodcami v časoch, keď sa tento populárny žáner formoval, ale aj v obdobiach zmien, ktoré nastali v 20. i 21. storočí.
Pozri tiež: Dráma ako literárny druh: Základné pojmy
Spoločne sa pozrieme aj na vývoj detektívky na Slovensku a výberovo priblížime niektoré výrazné osobnosti žánru. Nezabudli sme ani na teóriu. V úvode si môžete zopakovať členenie literárnych druhov podľa základných kritérií.
Prezentácia: Detektívka, výber autorov
Kliknutím si prezentáciu otvárate a pohybujete sa v nej. Obsahuje prehľadný vývoj detektívky od Edgara Allana Poa po súčasnosť s množstvom obrázkového materiálu. Informácie o vývoji detektívky, ale aj ďalšie zaujímavé poznatky získate v texte pod prezentáciou.
Detektívka ako literárny žáner
Detektívka je prozaický literárny žáner, ktorému sa spočiatku nepripisovali umelecké ambície, pretože jeho prvoradým zámerom bolo zabávať čitateľa. Čitateľskej príťažlivosti detektívky napomáha atraktívnosť prostredia, pôsobivá atmosféra príbehu, originálna téma, napínavý dej a prekvapujúca pointa.
Už v prvej polovici 20. storočia sa objavili názory, že aj v tomto žánri možno nájsť literárne kvality. V „krvákoch“ sa na rozdiel od detektívok zdôrazňuje akcia ústiaca do krvavej potýčky. Detektívka sa končí odhalením páchateľa, brak, resp. „krvák“, na strane druhej, sa vyžíva opisom odplaty.
V kvalitnej detektívke autor venuje pozornosť tiež vykresleniu charakteru detektíva. V zobrazení postáv často prekonáva ich čierno-biele zobrazenie. Dôraz sa kladie na intelekt detektíva, ktorý vôbec nemusí byť stelesnením ideálu krásy. Dôležitá je reálnosť deja, postáv i prostredia i logika deja.
Detektívka – znaky
Dej tvorí pátranie po páchateľovi. Aj latinské slovo detegere, z ktorého pojem detektívka vznikol, v preklade znamená odhaľovať, odkrývať.
Znaky:
- rozprávanie
- zločin – tajomstvo, záhada, hádanka
- logicky uvažujúci detektív
- napätie – motív nebezpečenstva
- prekvapujúce riešenie
- víťazstvo dobra nad zlom
Príbeh detektívky je uzavretý, začína sa zločinom, ktorý je potom vyšetrovaný detektívom, pátranie je na konci korunované objasnením zločinu a odhalením vinníka.
Tu je v neposlednej miere prítomný aj výchovný aspekt. Víťazstvo dobra posilňuje presvedčenie o víťaziacej spravodlivosti.
Pravidlá detektívky
Základy, na ktorých bol žáner vybudovaný, tvorili prózy s tajomstvom, romány hrôzy i sociálne romány z obdobia 19. storočia. Nezanedbateľný je tiež vplyv dobrodružnej prózy.
Autori detektívok však neuplatňujú literárne pravidlá, ale pravidlá logickej hry, či krížovky. Ponúkajú motívy, nové i falošné stopy, zámerne vytvárajú informačné medzery, usilujú sa vtiahnuť čitateľa do príbehu a nabádajú aj jeho k tvorbe hypotéz.
Pravidlá sa formovali hlavne v tvorbe anglosaských autorov. Mali napomáhať detektívnej próze vyhraniť sa, respektíve odolávať silnej konkurencii brakovej literatúry.
Jedným z najznámejších teoretikov detektívky bol anglický katolícky kňaz, jazykovedec a spisovateľ, Ronald Arbuthnott Knox (1880 – 1957). Niektoré z „desatora pravidiel pátra Knoxa“ pre klasické detektívky nájdete v našej prezentácii.
Niektoré pravidlá postupom času stratili opodstatnenie, od iných autori upustili. V tejto súvislosti môžeme uviesť napríklad pravidlo z „desatora“, že sa v detektívkach nemôže objaviť Číňan. Knoxovou pohnútkou ale neboli rasové predsudky. Išlo len o vylúčenie sprofanovanej dobovej rekvizity brakovej tvorby. V súčasnej detektívke môže k riešeniu záhady a odhaleniu zločinca napomôcť (v reálnej miere) aj šťastie či náhoda.
Kompozícia detektívky
Základným pravidlom kompozície je spomaľovanie deja (retardácia). Autor odďaľuje odhalenie páchateľa. Napätie v deji graduje. Racionálne jadro tvorí hádanka ponúkajúca viacero možností. Z nich je správna iba jedna.
Detektívny román (a zároveň i kriminálny román) sa vyznačuje lineárno-zvratnou, resp. lineárno-návratnou kompozíciou. Východiskovým bodom je motív tajomstva ( zločin, resp. vražda, kde nie je známy páchateľ, ale ani spôsob či motív). Rozprávanie pokračuje vyšetrovaním, v ktorom jednotlivé časti smerujú k odhaleniu tajomstva, k spravodlivosti a trestu.
Pohyb dopredu je v lineárno-zvratnej kompozícii aj pohybom návratným. Smeruje nielen dopredu, ale aj dozadu. „Dôsledky sú najprv ukázané a potom rozpracované spätne k svojim príčinám.“ (Ch. R Horne) Kompozícia má tieto časti: záhadný čin (skrytý páchateľ zavraždil obeť) – vyšetrovanie – odhalenie, riešenie (minulosť zločinu, odhalený páchateľ, kľúčové fakty pre vyšetrovanie)
Významným prvkom kompozície sú orientačné detaily, a to indície, nové udalosti, stopy, úvahy spoločníka/partnera detektíva a pod. Ten ich v priebehu vyšetrovania vyhodnocuje, potvrdzuje či vylučuje. Úlohou orientačných detailov je udržiavanie napätia i spomaľovanie deja.
Postavy v detektívke
- Postavy majú v detektívnej próze ustálene role. V istom zmysle tak pripomínajú komédiu dell´arte.
- Dominantné miesto medzi postavami majú detektív a zločinec.
- V detektívkach nechýbajú podozriví a, pochopiteľne, ani obete.
- Počet obetí sa môže zvýšiť, tu ale, na rozdiel od thrilleru alebo hororu, neplatí téza: Čím viac mŕtvych, tým lepšie.
- Existuje aj tzv. potencionálna obeť, teda jedna z postáv, ktorej sa vrah snaží zbaviť. Niekedy je to „volavka“, ktorá pomôže usvedčiť páchateľa zločinu.
- Zločincom môže byť ktorákoľvek z postáv, len musí mať logicky opodstatnený motív konania.
- Detektívky zvyčajne neriešia, čo sa deje s usvedčeným zločincom, iba sa naznačí, že neujde zaslúženému trestu.
- Niektorí autori k detektívovi pripoja aj tzv. watsona, t. j. spoločníka – pomocníka. Detektívom nemusí byť len jedna osoba, ale aj dvojica postáv, ba dokonca aj skupina ľudí (napr. policajné oddelenie).
Veľký detektív
V teórii žánru sa objavuje spojenie veľký detektív. Ide o výrazné postavy, ktoré vystupujú vo viacerých dielach. Po Augustovi Dupinovi prišli ďalší: Sherlock Holmes, Hercule Poirot, Philip Marlowe alebo komisár Maigret. Vždy je tu niečo, čím sa odlišujú od iných detektívov a postáv. S fajkou a s károvanou čiapkou si čitatelia vždy spoja Sherlocka Holmesa, jeho modernou americkou alternatívou je amatérsky detektív Ellery Queen vynikajúci tiež skvelou logikou. Korpulentný milovník dobrého jedla Nero Wolfe má zas záľubu v pestovaní orchideí.
Osobitosť detektívov spočíva aj v metódach pátrania, Hercule Poirot („Herkules Hruštička“) s obľubou zapája „šedé mozgové bunky“, slečna Marplová uprednostňuje intuíciu a skvele využíva znalosť ľudských pováh.
Na záver možno konštatovať, že dobrého detektíva charakterizuje bystrý intelekt, zdravá zvedavosť, zmysel pre spravodlivosť, trpezlivosť a húževnatosť pri prekonávaní prekážok.
