Anafora a epifora patria medzi figúry. Figúry sú založené na opakovaní slova alebo slov.
Anafora
Anafora patrí v poézii k najčastejším výrazovým prostriedkom. Vzniká, keď sa po sebe nasledujúce verše alebo vety začínajú tým istým slovom alebo slovami. Zdôrazňuje obsah výpovede.
Možno mi tvojich úst sa odrieknuť,
možno mi ruku nedostať,
možno mi v diaľky žiaľne utieknuť,
možno mi nemilým ostať,
možno mi ústam smädom umierať,
možno mi žialiť v samote,
možno mi život v púšťach zavierať,
možno mi nežiť v živote,
možno mi seba samého zhubiť: —
nemožno mi ťa neľúbiť! —(Andrej Sládkovič – Marína)
Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalia.
(Ján Botto – Žltá ľalia)
Epifora
Epifora je menej častá figúra. Je opakom anafory. Vzniká opakovaním slov alebo slovných spojení na konci po sebe nasledujúcich veršov alebo viet.
Nech kto jak chce o nich húta,
na každom je krv prischnutá,
srdca môjho krv prischnutá…!
(Ivan Krasko – Kritikovi)
Related Posts:
