K najvýznamnejším literárnym dielam, ktoré zobrazujú tému prvej svetovej vojny, patrí román Živý bič Mila Urbana. Tak ako iní realistickí autori aj Milo Urban nachádzal námety pre svoju tvorbu v dôverne známom dedinskom prostredí. Vo svojom oravskom rodisku získal nielen blízky vzťah k prírode, ale našiel tu aj bohaté zdroje obraznosti. Aj preto ho niektorí literárni vedci zaraďujú k prvým autorom prúdu, ktorý je označovaný ako lyrizovaná próza.
Pomôže ti: Ako sa lepšie sústrediť a naštartovať svoj mozog na plné obrátky?
Prvá svetová vojna v diele Živý bič
Z bohatej tvorby Mila Urbana sme si pre analýzu vybrali sociálno-psychologický román Živý bič. Obyvatelia hornooravskej obce Ráztoky bojujú svoj zápas o holý život, hoci ďaleko od frontu. Vojna ich svojou surovou rukou chytila za driek a uderila im priamo na srdce. Milo Urban neidealizuje dedinský ľud, rozvrat morálky a devastácia hodnôt sú súčasťou marazmu, do ktorého svet uvrhla vojna. Živý bič je síce román s kolektívnym hrdinom – ráztockým ľudom – lenže jeho „telo“ je spletené z individuálnych životných príbehov i ľudských tragédií.
Tiež ťa zaujme: Jozef Cíger Hronský: Tvorba – prehľad a znaky
Čo všetko sa muselo stať, čo všetko museli prežiť, aby pokorní ľudia skláňajúci sa pred mocou úradov našli svoje stratené ruky, odhodlanie vzdorovať, odplatiť nespravodlivosť a mnohoraké krivdy? Aj na tieto otázky sme chceli odpovedať v našej prezentácii.
Živý bič je prvým románom z voľného románového cyklu zachytávajúceho spoločenské dianie na Slovensku od vypuknutia prvej svetovej vojny v roku 1914 do vypuknutia Slovenského národného povstania v roku 1944.
Prezentácia Živý bič
Keď kliknete na obrázok, spustí sa prezentácia, v ktorej sa môžete pohybovať šípkami na boku alebo bodkami v dolnej časti obrázku. Pod prezentáciou nájdete učebný tex, ktorý je obsahom prezentácie.
Milo Urban: Živý bič (1927)
Slovenská medzivojnová próza
- unanimistický, sociálny, expresionistický a protivojnový román
Unanimistický román, z lat. una anima = jedna duša
„Postavy Živého biča dýchajú jedným dychom, sú akoby jednou epickou osobou. V tomto zmysle je Živý bič románom Ráztočanov, Ráztok a cez ne slovenského kolektívu vôbec.“ M. Urban
Základné informácie
Román zachytáva dramatické osudy obyvateľov oravskej dediny Ráztoky v čase I. svetovej vojny. Nezobrazuje vojnové udalosti priamo, ale odhaľuje dôsledky vojny, ktorá kruto zasahuje do života ľudí v zázemí, ovplyvňuje pravidlá spolužitia a tradičné vzťahy.
Ráztoky
Ráztoky – ako sa vravelo – ležali Pánu Bohu za chrbtom v najsevernejšej čiastke Slovenska; zvesti, ktoré sem prichodili, boli ako precedené, bez sily, bez ostria. (…) Tak nechápali Ráztočania dlho a možno neboli by pochopili vôbec, keby ich vojna svojou surovou rukou nebola chytila za driek a keby im nebola uderila priamo na srdce. Ale vojna neváhala. Ráztoky, hoci ležali Pánu Bohu za chrbtom, našla a ponorila ich do víru tej ukrutnej svetovej ruvačky.
Z obchodov začala sa tratiť múka, potravné články, petrolej a ostatné začalo akosi nápadne dražieť. Mužov začalo s mesiaca na mesiac ubúdať; pustnúce polia volali za nimi, no ako odpoveď na ich volanie znel plač žien a detí predčasne dozrievajúcich. Prišli rekvirácie, pôžičky, nútené furmanky; takmer nebolo dňa, aby sa nestalo niečo vzrušujúce. Prichodili smrtné oznámenia, ktoré padali sťa údery železnej pästi na celé rodiny. Postihnutí hrbili sa pod nimi, zvíjali, ako železné obruče pod mlatom kováča.
Hlavné postavy
Adam Hlavaj
- hlavná postava; symbol dediny,
- reprezentuje vývoj, revoltu, vzburu
Eva Hlavajová
- milujúca žena a matka, obeť notára Okolického
Ilčíčka
- žena činu, už od začiatku podnecuje vzburu,
Biť, štvať ich chcela, aby konečne vstali, striasli zo seba tie putá osudnosti, ktoré ich viazali k zemi a robili z nich bábky….
notár Okolický
- predstaviteľ panskej vrchnosti, nedotýka sa ho utrpenie dedinčanov, zneužíva svoje postavenie
Kompozícia románu Živý bič
- časť: Stratené ruky
- ruky = symbol práce, činnosti; sú stratené (tiež zmrzačené, uťaté – Ondrej Koreň; nevedia, čo robiť)
Jediným kladom hnusnej svetovej ruvačky bolo, že vojaci začali nachodiť sami seba, svoje stratené ruky…
- časť: Adam Hlavaj
- symbolika Adamovho priezviska
Hlavaj svojím príchodom dáva strateným rukám „hlavu“, stáva sa vodcom. Ráztočania sa pod jeho vplyvom menia a bojujú proti tým, ktorí ich zneužívali v čase vojny. Odvracajú sa od fatalizmu (slepej viery v osud) a berú moc a zúčtovanie do svojich rúk.
Živý bič – obsah
Adam Hlavaj sa lúči so svojou ženou a malým synom. Na Ráztoky postupne doliehajú dôsledky vojny.
Zavládol strašný zmätok, v ktorom i ľudské pocity akoby sa boli začali meniť. Slnko sa zatiahlo oceľovým povlakom, polia sa pretiahli, spustli a tým, čo v nich pracovali, boli ľahostajné ťažké kvapky potu, ktorý v úmornej robote rinul po tele a napájal ľanové košele. Ovládala ich len akási zvieracia, hrozná ľahostajnosť, pod ktorou búrilo skrivenými dojmami rozvírené podvedomie.
Návrat Ondreja Koreňa
Hoci už tri roky trval tento stav, miera — ako sa zdalo — nebola dovŕšená. Zo všetkého toho chybovala bezprostrednosť, lebo všetko, čo sa dialo, dialo sa kdesi ďaleko, mimo nich.
Ale vtedy asi, po troch rokoch, na jar, prišiel do Ráztok človek v zaprášenej vojenskej rovnošate, odstávajúcej od predčasne vyschnutého tela. Bol nahnutý k zemi a ako šiel, vietor, dobehnuvší časom od hôr, svieži, ihravý, nadnášal mu pravý rukáv, v ktorom nebolo ruky. Tvárou od pravého oka trošku prižmúreného tiahla sa mu dlhá jazva… Tak, ako sa tiahla naprieč tvárou, činila dojem rany vzniknuvšej úderom biča… (krátené)
Tragédia Evy Hlavajovej
Eva Hlavajová chce dosiahnuť návrat Adama z vojny, prosí o pomoc notára Okolického. Ten ju zneužije a nechá v druhom stave bez pomoci. Za jej mlčanie falošne sľubuje Adamov návrat. Utrpenie Evu zmení.
Z hlasu Evy Hlavajovej sálal priek, zaťatosť a neústupnosť. „Ale veď keď príde, tak ťa zabije,” strašil ju notár Okolický. „Hoci. Nech. Len nech príde.” „A čo, keď nepríde?” hľadal Okolický slabiny. „Musí, pán notár. Adam musí prísť. Lebo ak nie.”
Oči Evy Hlavajovej, tie tiché, pokorné oči, v ktorých ležalo kus polnočného neba, zapálili sa a horeli takým zúfalým ohňom, že notár Okolický až cúvol.
Eva však nemôže odhaliť pravdu a ostáva bezbranná, odkázaná len na seba. Pre svoj „priestupok“ je vylúčená z dedinského kolektívu. So svojím synom trpí nedostatkom, pomoc a porozumenie nachádza len u Ondreja Koreňa, energickej susedky Ilčíčky a chápavého dekana Mrvu.
Zúfalá z beznádejnej situácie, bez správ od Adama sa nešťastnou náhodou utopí v rieke.
Vykročila a ocitla sa pri potoku. (…) Tu Eva zastala. Lavica, vrhajúca na rieku širokú tôňu, bola hodne poniže. Zahľadela sa na ňu i zdalo sa jej v toku rieky, akoby sa lavica blížila k nej, akoby sa jej chcela podložiť pod nohy, aby mohla prejsť na druhú stranu. ‚Hlúposť… pomyslela si. Urobila krok k vode, súc kdesi v podvedomí presvedčená, že stúpi na čosi pevné. Ale vtedy zem pod ňou sa uviezla a Eva cítila, že letí dolu… ,Dieťa nepokrstené!’ prišlo jej akosi mimovoľne na um. Zdesila sa.
Chabo vystrela ruku, ale vtedy bolo už neskoro. Voda sa pod ňou rozčerila a na druhej strane, ešte poniže lavice, ktosi sa rozbehol k dedine, volajúc: „Topelec, topelec!”
Vzbura Štefana Ilčíka
Ilčíčkin syn Štefan má narukovať. Ilčíčka márne žiada Okolického, aby ho vyreklamoval. Štefan sa chce ukryť v Piľsku.
Čas zatiaľ bežal, jar sa blížila ku koncu: mládenci z Ráztok mali rukovať. Tešili sa, čakali, že vojna uhasne, prestane, ale darmo. Vojna zúrila ďalej, besnejšie a hroznejšie ešte.
,Zbeh, dezertér,’ prišli jej (pozn. Ilčíčke) na um tie hrozné slová. A keby ho žandári aj nechytili, bude večne biľagovaný za zradcu, za krivoprísažníka a štvaný ako dravá zver z miesta na miesto. Vojna? Kto vie! Možno sa zatiaľ skončí a on nebude musieť ísť ani na front. Preto pozrela mu do očú a pevným hlasom riekla: „Nie, Štefan. Nepôjdeš do Piľska!”
Štefan Ilčík a Chovanec boli pridelení do kasární v Trenčíne. Zosobnením krutosti sa stáva čatár Róna. Zdalo sa, že ten veliaci územčistý chlap, z ktorého tiekla voda, zatáral sa sem priamo z pekla. Ponižovanie a neľudské podmienky prebúdzajú v Ilčíkovi vzdor.
Hladní a na smrť unavení vojaci čakali, kedy im Róna zavelí rozchod, lebo dôstojníci šli inou stranou a Róna velil čate sám. Ale miesto rozchodu čatár Róna ukázal na úbočí smer už označený a zavelil vojakom kopať. (…) Behal ako zlý duch okolo nich a reval: „Leňosi naničhodní, sedeli by ste len!” Pred Ilčíkom sa dlhšie zastavil. „Šikovnejšie, šikovnejšie!…” poháňal ho. Z Ilčíka pot lial sa cícerkom. Cítil, že má dosť. (…) „Nate, kopte si vy,” povedal, podávajúc mu rýľ. Nedbal už vtedy na nič. Čatár Róna uprel na neho oči, akoby nebol pochopil hneď, o čo ide, ale potom priskočil k Ilčíkovi, zahnal sa a uderil ho po tvári. „Hovädo!” zreval. Ilčík nepovedal ani slova. Jednou rukou chytil udretú tvár, druhou rýľ a v momente urobil ním kmih. Videl, ako čatár Róna zdvihol na obranu lakeť, lež rýľ prešvihol ponadeň a Rónovi na hlave otvorila sa strašná rana.…
Tri výstrely odzneli. Tri jasné obláčky sa vzniesli do vzduchu; tri jasné smrti. Ilčík sa oprel o stenu a popri stene spadol na zem. Šatka mu spadla s očú, hlava sa oprela o vyvýšený kameň.
Návrat Adama Hlavaja
Adam dezertuje z armády a vracia sa domov, tam nenachádza nikoho. Od susedov sa dozvie o Evinej smrti i nemanželskom dieťati.
„Nemyslíte, kto to mohol byť?” „Nič,” odvetila mu Koreňová. „Akobys’ do hrobu všetko hodil.” „Hm…” Adam Hlavaj vstal a zaťal päste. „Zabil bych ho ako psa!” vystrekol úzko, cez zuby. Ilčíčka začala ho dráždiť ešte: „Ej, nezabil by si,” vravela. „Robia sa tu iné také svinstvá a — pozri… Ani huby sa neopovážime otvoriť… I mne syna zjedli a čo môžem?” „Vy, čože, vy… Všetci! Každý, kto má ruky a nohy. Lebo ak takto budeme, budú na nás orať.”
Notár tuší, že Kúrňava (obecný sluha) vie, kto je zodpovedný za tragédiu Evy Hlavajovej. Bojí sa prezradenia, zároveň však potrebuje niekoho, kto zradí Adama Hlavaja. Okolický za odmenu ponúkne Kúrňavovi, že zmaže jeho dlhy v Áronovej krčme. Ten síce udá Adama, ale keď si uvedomí, že by mu tento čin Ráztočania neodpustili, Hlavaja oslobodí. Navyše mu prezradí, že Evinu tragédiu zapríčinil Okolický.
Hlavaj ide do dediny, aby si potvrdil pravdu o Okolickom.
„Viete, kto przní naše ženy?” Zdvihol prst, ukázal ním na Okolického a riekol: „Toto hovädo!” Viac Hlavaj nepovedal. Zostať ešte znamenalo dať sa chytiť.
Rozhnevaní Ráztočania sa búria. Zasiahnu žandári a do Ráztok prichádza aj vojenský oddiel.
Osudné stretnutie
Adam na holiach natrafí na Okolického, ktorý tu poľuje.
Okolický vtedy triasol sa už rozčúlením na celom tele. Vstať však nemohol, nevládal. Prevrátil sa len na bok a zlostne vysotil zo seba: „Tak, aby si vedel, sedliaku, tvoja žena bola pri mne.” „Predsa…“ riekol Hlavaj zamyslene. Okolickému sa zdalo, že Hlavaj mu neverí, preto zdôraznil: „Bola…” Potom doložil: „A sama sa mi ponúkla.” (…)
„Klameš!” okríkol ho Hlavaj. Nie, to nemohla byť Eva. Notár cigánil. Eva bola nevinná. Počul to z úst notára, z tých obviňujúcich slov to vycítil… Skočil k nemu, chytil ho za krk, že aspoň dobre zatrasie tým vrecom, ktoré tak zlomyseľne, bezočivo klame mu do očí. Ale Okolickému prv, než by sa ho bol dotkol, v hrdle zachrčalo, veľké, klzké oči navreli v jamkách a celý chlap vystrel sa ako mŕtvola na slame. Hlavaj s odporom odvrátil sa od neho, odpľujúc si vyšiel z búdy a pušku veľkým oblúkom zahodil do snehu.
Notára Okolického, sotva dýchajúceho, na čečinových nosítkach doniesli domov. Na Hlavaja ešte toho dňa bol usporiadaný všeobecný pohon.
Epidémia
V dedine sužovanej hladom vypukla epidémia červienky. Umierali deti. Aj dieťa Evy Hlavajovej. Jediné azda bolo v tom hojnom počte, za ktorým nik neupustil slzy. (…)
Na Adama Hlavajovho tiež siahla rukou, no vďaka starostlivej opatere Ilčíčky, plavovlasé chlapča ju zmohlo.
Unavení, bolesťou ohlušení ľudia začali hľadať potechu v alkohole. Zaujímavé: boli to práve ženy a matky, utrativšie svoje deti. Zbavené mláďat, svojej dôstojnosti, vrhli sa na fľašu sťa na posledný cieľ. V nej hľadali zabudnutie.
Účtovanie
Blíži sa koniec vojny. Domov sa vracajú vojaci.
„Rabujú a pánov bijú,” prinášali iní vojaci iné, novšie zvesti. To pripomenulo ľudu na dedinách, že aj on má svoje účty s pánmi nevyrovnané.
Ľud vyrabuje Áronovu krčmu a Adam Hlavaj sa stáva vodcom vzbúrených Ráztočanov. Ráztočania pod Adamovým vedením odzbrojujú vojenské hliadky. Vojaci a žandári sa opevnili v strážnici. Ilčíčka priviedla ľud k žandárskej strážnici, no zomiera zasiahnutá bodákom. Ráztoky však triumfujú.
Nevydarený útek
Okolický si chce útekom zachrániť kožu. Zaplatí richtárovi Vorčiakovi, aby ho ukryl vo voze so slamou. Muži, ktorých vyslal na hliadku Adam Hlavaj úskok odhalia.
Dav sa pohŕdavo zasmial a jeho pozornosť obrátila sa na notára Okolického. Obstúpili ho so všetkých strán, objali živou reťazou svojich tiel i hľadeli naň škodoradostne jedovatými očami, ako sa trasie strachom.
Notára Okolického vovliekli do vody, posadili tak, že mu siahala až po bradu. Na vystreté nohy položili dosky, na dosky kamene a aby sa im nevyvalil a neutopil, zozadu podopreli ho polenom.
Miesto našli hneď, lebo stála tam kopa detvákov. „Prevalil sa, prevalil sa,” kričali im už zďaleka v ústrety a rozčúlene behali po brehu. Hlavaj postrehol ešte kruhy na vode.
Dôsledky vojny
- ranení, mŕtvi, zmrzačení
- rekvirácie dobytka, konfiškácia zvonov
- hlad, choroby, epidémie
- morálny úpadok, alkoholizmus
Vojna však neustávala. Červené poľné karty prichodili ustavične, s nimi zápach pušného prachu, rozrytej zeme a ľudskej krvi. Stajne sa prázdnili z roka na rok, vzbudzujúc pocit tiesne a samoty. (…) Tratiac dobytok, tratili i posledné nádeje. Bol im on všetkým. Veľa rodín zrástlo so svojimi kravičkami, živiteľkami.
Ranených dovážať neprestali a zdravých kaličili ďalej. Vdov bol plný svet. Viac ako vdov, bolo len sirôt. Hladné zástupy volali pred obchodmi, ale odpovedi nedostali, lebo dvere boli hluché: tí, čo mali, nosili srdce vo vačku na retiazke a pozerali naň ako na hodinky, aby ich čas neodišiel bez nich, aby nemuseli ísť peši do svojho brucha.
Ľudia zúrili od hladu. V tom bahne rozbitého ľudstva, zdeptaných, zvrátených pojmov, v tej nahote vyzlečeného človeka, v tom pekle najpodlejších vášní čosi padalo, čosi sa odhaľovalo. Ľudia začali cítiť v celej hĺbke svoje otroctvo, svoju bezmocnosť: videli len, že sú prostriedkami k sprostému vraždeniu.
Moderné prozaické postupy v diele Živý bič
- vplyv expresionizmu
- pudové konanie postáv, silné emócie (láska, nenávisť, hnev, strach…)
- dej prerušovaný lyrickými opismi a opismi duševných stavov
- vnútorné monológy
Na záver
Ľud, vytriezvevší, v nemom zhrození hľadel, ako krčma mizne s povrchu zeme. „Čos’ to urobil?” zašepkal Kramár, zarazene hľadiac na Hlavaja, opierajúceho sa chrbtom o plot. „Ako vidíš,” odvetil. Potom sa zasmial. Zasmial. A bol to smiech človeka, ktorý po dlhom utrpení vstal, vzal rukavicu a smelou, dravou rukou hodil ju budúcnosti do tvári, nie aby bol hrdinom, tým pochybným cukríkom ľudských úst, ale aby dosiahol to, čo mu od vekov náležalo: slobodu!
