Jozef Cíger Hronský (1896 – 1960) patril k najvýznamnejším predstaviteľom slovenskej medzivojnovej literatúry. Narodil sa vo Zvolene Ako učiteľ pôsobil v Krupine, Kremnici a Martine. Zaujímal sa o literatúru a výtvarné umenie.
Od roku 1927 bol redaktorom časopisu Slniečko. Vytvoril z neho reprezentačný časopis pre deti s vysokou umeleckou a grafickou úrovňou. V roku 1933 sa stal tajomníkom Matice slovenskej a od roku 1940 jej správcom. Počas SNP bol zatknutý a uväznený povstalcami, onedlho po prepustení emigroval do Rakúska, žil v Taliansku a nakoniec sa usadil v Argentíne.
Zomrel v argentínskom meste Lujan. Jeho telesné pozostatky boli po roku 1989 prenesené na Národný cintorín v Martine.
Jozef Cíger Hronský – znaky literárnej tvorby
Tvorba Jozefa Cígera Hronského predstavuje spojenie slovenskej literárnej minulosti (realizmu) s modernou prózou 20. storočia. Je hľadaním nových postupov a možností v literatúre, využíva podnety moderných umeleckých prúdov. Spolu s Milom Urbanom je významným predstaviteľom sociálno-psychologického realizmu.
Znaky sociálno-psychologického realizmu:
- sociálna tematika
- expresionizmus
- témy z dedinského prostredia
- psychologická sonda do vedomia
- snaha prekonať a pochopiť zlo pohľadom do hĺbky.
Zaujme ťa: Tri gaštanové kone – Margita Figuli: Rozbor diela (III.časť)
Prehľad tvorby
Poviedky: U nás (1923), Domov (1925), Medové srdce (1929).
Novely: Podpolianske rozprávky (1932), Tomčíkovci (1933), Sedem sŕdc (1934).
Romány: Proroctvo doktora Stankovského (1930), Chlieb (1931), Jozef Mak (1933).
Romány: Jozef Mak, Pisár Gráč (1940), Na Bukvovom dvore (1944).
Emigrácia (po r. 1945)
Romány: Andreas Búr Majster (1948), Svet na Trasovisku (1960).
Tvorba pre deti a mládež
Historické témy: Kremnické povesti (1925), Zakopaný meč (1931), Sokoliar Tomáš (1932), Budatínski Frgáčovci (1939).
Rozprávky: Smelý Zajko (1930), Smelý Zajko v Afrike (1931), Budkáčik a Dubkáčik (1932), Brondove rozprávky (1932), Zlatý dážď (1933), Múdre kozliatka (1940).
Napísali o J. C. Hronskom:
Alexander Matuška
„S obyčajným dedinským človekom Hronského sa nedeje nič mimoriadne, jeho údelom je všednosť, každodennosť, avšak každodennosť naplnená zmyslom. Skromný vo svojich malých radostiach a malých žiaľoch, beznáročný, uspokojuje sa až hriešne so svojím položením, pokladajúc ho za prirodzené nezmeniteľné, nebaží po nijakom inom, trpezlivý a trpný, nebúri sa, pracuje, má výdrž, vie znášať a uniesť, jeho malý život je veľký schopnosťou všetko prekonať a prebolieť.“
Mária Bátorová (Literika 1-2/1997)
„Ak sú dejiny ľudstva dejinami násilia, potom v Hronského textoch nachádzame priam archetypálne deviácie násilností človeka proti človeku, väčšiny proti menšine a jednotlivcovi. Iracionálno, ktoré tvorí súčasť každej podstatnej Hronského postavy a ktoré v textoch vytvára samostatnú dejovú líniu, má esenciu osudovosti. Hronského človek nesie so sebou následky evidentných spoločenských premien svetových vojen, ale aj iných katastrof, spôsobených často najbližším človekom. To, že sa s nimi vyrovnáva, je životná múdrosť, nie harmonizácia problému.“
