O Moliérovi sa píše, že znamenal pre komédiu to, čo Shakespeare pre tragédiu. Moliére je tiež považovaný za najväčšieho autora komédií v dejinách novovekého európskeho divadla, dramatika, ktorý spravil prvý krok k vzniku presláveného parížskeho divadla Comédie Française, nazývaného aj La Maison de Molière.
Pozri tiež: Prehľad literatúry podľa období: Klasicizmus, preromantizmus a romantizmus
V Moliérovi sa podobne ako Shakespearovi úspešne spájajú profesie herca, dramatika i riaditeľa divadla. Spolu s Pierrom Corneillom a Jeanom Racinom tvorí Moliére trojicu slávnych dramatikov francúzskeho klasicizmu. Dosť dôvodov pre to, aby sme venovali pozornosť tomuto svetoznámemu dramatikovi, ktorý vytvoril viac ako 30 hier. Jednu z nich, komédiu Lakomec, si predstavíme v aktuálnej prezentácii. Okrem informácií o autorovi a jeho tvorbe približujeme východiská a umelecké inšpirácie autora, kľúčové postavy, nechýba charakteristika Harpagona s ukážkami a, samozrejme, kompozičné členenie s ilustráciami z filmovej adaptácie komédie z roku 1980 v hlavnej úlohe s Louisom de Funèsom.
Prezentácia komédie Lakomec
Kliknutím si otvoríte prezentáciu a pohybujete sa v nej šípkami na boku. Bohato ilustrovaná prezentácia ponúka podrobné informácie o diele, detailnejšie približuje zápletku a konflikty medzi postavami, ktoré sú ilustrované úryvkami z diela. Ak potrebujete rýchle získať informácie, pod prezentáciou nájdete základný prehľad o autorovi, jeho tvorbe a komédii Lakomec.
Ako sa Jean Baptiste Poquelin stal Molièrom
Popredný predstaviteľ francúzskeho klasicizmu 17. storočia sa narodil ako Jean Baptiste Poquelin 15. januára 1622 v Paríži. Po zámožnom otcovi mal, ako najstarší syn, prevziať nielen dielňu a obchod, ale aj úrad kráľovského čalúnnika a komorníka. Na jezuitskej škole College de Clermont sa však okrem štúdia matematiky, latinčiny, histórie či zemepisu, mohol stretnúť aj s dielami antických dramatikov. A bolo to práve divadlo, ktorému sa napriek otcovmu želaniu, upísal na celý život.
Zrodil sa Moliére – dramatik, autor komédií, ktorého Francúzsko milovalo i nenávidelo.
Odvážny kritik
Skúsenosti z účinkovania v kočovnej divadelnej spoločnosti, ale aj intrigami a pokrytectvom nasiaknutý Paríž a dvor Ľudovíta XIV. poskytli dramatikovi množstvo námetov. Ale práve výsmech neduhov vyššej spoločnosti a cirkvi vyvolával v privilegovaných vrstvách nevôľu a viedol k zákazom uvádzania hier. A to aj napriek tomu, že bol obľúbencom francúzskeho panovníka.
Dramatik podstúpil mimoriadne tvrdý zápas o zrušenie zákazu uvádzania hry Tartuffe. Ľudovítovi XIV. sa vraj hra o náboženskom pokrytcovi v hre Tartuffe páčila, ale cirkevní predstavitelia Molièra verejne odsúdili a dokonca dostal nelichotivé pomenovanie „démon v ľudskom tele“.
Molière dokázal vytvoriť postavy a typy, ktoré svojou aktuálnosťou presiahli jeho dobu. Hoci neraz musel písať na objednávku, vytvoril diela, ktoré sa s veľkým úspechom uvádzajú dodnes. Bol nielen dramatik, ale svoje divadelné hry si sám režíroval, dokonca v nich aj hral.
Komédia podľa Molièra
Pôvodne chcel tvoriť tragédie, ale jeho inscenácie tohto vysokého žánru neboli úspešné. Vo svojich prvotinách sa inšpiroval ľudovou fraškou a commediou dell´arte. Postupne však dospel k poznaniu, že aj komédia môže nastoľovať vážnejšie témy a dosiahnuť skutočnú umeleckú úroveň. Podarilo sa mu vytvoriť komédie protikladov, založenú na vzájomnom vzťahu normálneho a abnormálneho videnia.
Mnohé Molièrove hry spájajú umenie komédie, hudby a tanca. Autor tak v spolupráci s hudobnými skladateľmi vytvoril baletnú komédiu.
Charakterová komédia
Kým hry s ľudovou inšpiráciou kládli dôraz na dej, formálne prepracovanejšie a komplikovanejšie charakterové komédie upriamovali pozornosť na hlavnú postavu, ktorá reprezentuje istú ľudskú vlastnosť alebo typ človeka. Ostatné postavy i dej ustupujú do pozadia, aby mala hlavná postava priestor naplno prejaviť svoj charakter. Tieto hry bývajú pomenované po nej, napríklad Tartuffe (orig. Tartuffe ou l’Imposteur, dosl. Tartuffe alebo Pokrytec), Mizantrop, Zdravý nemocný či Lakomec.
V hrách sa charaktery postáv odhaľujú postupne, keď z nich vyprchávajú spoločenské konvencie. Mnohé dialógy začínajú zdvorilosťou a končia otvorenými urážkami. Charakterová komédia bola autorovým najsilnejším žánrom, preto práve zmienené hry patria k jeho najlepším.
Žánrovo blízka je tiež komédia mravov, ktorá má širší spoločenský záber. Terčom kritiky tu nie je len konkrétna postava a jej vlastnosti, ale celá skupina ľudí, ktorú postavy reprezentujú.
Lakomec – rozbor diela
Vzorovým príkladom charakterovej komédie je hra Lakomec. V tejto komédii sa Molière pokúsil o modernú adaptáciu Plautovej Komédie o hrnci a Ariostových Nastrčených. Je to typická meštianska komédia s výborne vykreslenými postavami. Ich vlastnosti sú hyperbolizované a charakteristiky majú blízko ku karikatúre. Meno Harpagon (harpago = koristník) sa stalo synonymom lakomého, chamtivého človeka.
Aj keď je vdovec Harpagon mimoriadne bohatý úžerník, nedopraje svojim deťom a zdiera služobníctvo. Jeho dom i okolie chátrajú, služobníctvo má deravé šaty a kone trpia na podvýživu.
Majetok a peniaze uprednostňuje pred vlastnou rodinou. Má až chorobnú potrebu vlastniť a hromadiť peniaze a majetok. Prenasleduje ho predstava, že ho všetci chcú okradnúť o to jediné, čo dáva jeho životu zmysel – o jeho peniaze.
Valér, nápadník Harpagonovej dcéry, slúži Harpagonovi bez nároku na mzdu, všemožne mu lichotí a vtiera sa do jeho priazne, aby tak získal Elizu.
Vzťah otca k synovi Kleantovi a dcére Elize, rovnako aj k Mariane, s ktorou sa chce oženiť, je určovaný len jeho chamtivosťou a snahou ovládať druhých. Chýba akékoľvek citové puto, náklonnosť či láska. Kleantovi, zaľúbenému do Marianny, vybral inú nevestu – zámožnú vdovu a dcére zas pána Anzelma. Podstatné je, že jej nebude musieť vyplatiť veno. Kleantov sluha Šidlo však vypátra, kde Harpagon skrýva peniaze a mladým zaľúbencom sa tak ponúkne riešenie.
Keď Harpagon zistí, že sa stratila jeho truhlička s peniazmi, je neschopný ovládať sa, podozrieva každého a je úplne paralyzovaný. Okradnutý lakomec je nešťastný, ale nevzbudzuje ľútosť. Napokon dospeje k absurdnému konštatovaniu: „…je po všetkom… umieram, som mŕtvy, som pochovaný.“ Dovoláva sa spravodlivosti, stráca akúkoľvek súdnosť. Vyhráža sa všetkým, dokonca hrozí, že pred súd postaví samotný súd.
Rozuzlenie situácie po príchode bohatého pána Anzelma, ktorý v Marianne a Valérovi spoznáva svoje stratené deti, pôsobí na pohľad umelo a vykonštruovane. Všetky problémy sa vyriešia, truhlička sa vráti k Harpagonovi a láske Kleanta a Mariany či Valéra a Elizy už nestojí v ceste nič.
Tento záver sa vysvetľuje aj tak, že Molière paroduje predpísané optimistické konce hier, ktoré si objednával panovník.
