V prezentácii sme si už priblížili umelecké postupy, prostriedky či techniky postmodernizmu. Teraz je čas na ich konkretizáciu pri analýze konkrétneho diela. Román Meno ruže od Umberta Eca ponúka svojskú hru, ktorá má viacero úrovní; detektívnu s prvkami gotického románu, no zároveň čitateľa vtiahne do bohatého historického kontextu, pozýva k zamysleniu nad politickými ambíciami cirkvi a jej vzťahom k európskym vládcom, vyžíva sa v erudovaných diskusiách o filozofii a semiotike.
Pomôže ti: Ako sa lepšie sústrediť a naštartovať svoj mozog na plné obrátky?
Prezentácia Meno ruže
Hoci si nerobíme nárok na komplexnú interpretáciu Ecovho románu, pri analýze Mena ruže sa sústreďujeme na kľúčové aspekty postmodernistického diela, no zároveň chceme byť sprievodcom čitateľa pri putovaní románovým labyrintom a pri odhalení hlbších významových rovín diela.
Kliknite na prezentáciu a ďalej sa v nej pohybujete šípkami na boku. Pod prezentáciou nájdete hĺbkovú analýzu románu.
Meno ruže ako bestseller
Keď sa románová prvotina Umberta Eca stala svetovým bestsellerom, z uznávaného vedca sa stala literárna superhviezda. Tento významný postmodernistický autor, medievalista, teoretik semiotiky, estetik a filozof, si svojím dielom získal nielen erudovaného čitateľa, ale aj bežného prijímateľa mainstreamovej kultúry.
Fikcia a realita v románe Umberta Eca
Meno ruže je historická fikcia i detektívny príbeh, filozofický, politický román i román o románe. V prológu neznámy rozprávač odkazuje na fiktívny rukopis istého abbého Valleta. Ten obsahuje správu nemeckého mnícha Adsona z Melku, ktorý zanecháva „svedectvo o obdivuhodných a strašných udalostiach, ktoré … v mladosti zažil“.
Autor s neskutočnou osobou pracuje ako s konkrétnou historickou postavou a zaraďuje ju do historického rámca. (Pozri v prezentácii pojmy: fiktívny životopis, hyperrealita.)
Dvojica protagonistov pri vyšetrovaní narazí na viac záhad, ale stretne sa aj s vteleným zlom, dokonale zamaskovaným pod rúškom staroby a múdrosti. Lepšie na tom nie je ani čitateľ. Autor mení svoju stratégiu a chce, aby čitateľ prinášal svoje interpretácie a stal sa spolutvorcom diela. Vytvára tak nový typ percipienta – toho, kto akceptuje pravidlá plurality jazykových hier, toho, kto sa ich ochotne a rád zúčastňuje.
Dej románu v historických súvislostiach
Dej knihy sa odohráva v 14. storočí v čase vrcholiacich mocenských sporov medzi cisárstvom a pápežom. Bola to aj doba vnútorného štiepenia v rámci cirkvi. Autor približuje zložité filozoficko-teologické problémy štrnásteho storočia a zasväcuje čitateľa do argumentácie jednotlivých smerov a frakcií.
Františkánsky mních William z Baskervillu sa má, ako poverenec cisára Ľudovíta Bavorského, zúčastniť dišputy medzi vyslancami pápeža a prívržencami cisára. Preto v novembri 1327 so svojím zverencom Adsonom z Melku navštívi nepomenované benediktínske opátstvo na severe Talianska.
Spor sa vedie o to, či bol Kristus chudobný a či politickú moc v stredovekej Európe má mať pápež alebo cisár Svätej ríše rímskej. Františkánsky rád sa postavil do opozície proti pápežovi, pretože generál františkánov Michal z Ceseny tvrdil, že cirkev by sa mala vzdať svojej politickej autority a jej predstavitelia by sa mali podľa Kristovho vzoru vrátiť k chudobe. Cisár, samozrejme, tento návrh podporoval, pretože obmedzoval moc a politický vplyv pápeža.
Viac ako detektívka
William preukázal pozoruhodné dedukčné schopnosti, keď našiel opátovho strateného koňa. Od opáta Aba z Fossanova sa William dozvedá o zvláštnej tragickej udalosti. Adelmo z Otranta, mních, ktorý pracoval ako iluminátor v skriptóriu, nedávno spadol z najvyššej veže opátstva. Abo požiada Williama, aby ešte pred príchodom vyslancov diskrétne vyšetril okolnosti jeho smrti. Ukazuje sa, že táto smrť bola len prológom strašných udalostí. Počas nasledujúcich dní v kláštore zomierajú ďalší mnísi. Mŕtvi majú začiernené prsty pravej ruky a čierny jazyk.
Navonok sa zdá, že autor dodržiava pravidlá klasickej detektívky, je tu uzavretý priestor i obmedzený počet postáv. Aj mená ústrednej dvojice románu odkazujú na známu dvojicu detektívnej literatúry – Sherlocka Holmesa a doktora Watsona. Prímenie Baskervill je narážkou na detektívny príbeh A.C. Doyla Pes Baskervillský. Meno Adson sa v taliančine, francúzštine, slovenčine vyslovuje podobne ako Watson.
William je, tak ako Holmes, bystrý pozorovateľ a majster v dedukcii. Niekedy prekypuje energiou, inokedy dokáže ležať celé hodiny s „prázdnym, neprítomným výrazom“, keď premýšľa.
Adsonove jednoduché otázky umožňujú Williamovi vysvetliť svoje hypotézy. Tie však, rovnako ako románový labyrint často vedú do slepých uličiek. Je iróniou, že kľúčové stopy poskytujú Williamovi náhodné poznámky a Adsonove snové vízie.
Pri pátraní po knihe, ktorá je kľúčom k objasneniu zločinov, obaja niekoľkokrát tajne navštívia knižnicu. Obrovská zbierka kníh, ktorú knižnica obsahuje, je zakázaná všetkým, okrem troch mužov: opáta, knihovníka a jeho pomocníka. William a Adso postupne odhaľujú zložitý systém, podľa ktorého je knižnica usporiadaná. Zdanlivo nevysvetliteľné znaky dávajú Williamovi zmysel až v širšom kontexte, keď sa čítajú ako kód.
Napriek úsiliu a mimoriadnym schopnostiam Williama táto dvojica nedokáže zabrániť ďalším úmrtiam a k slovu sa dostáva inkvizícia. Inkvizítor, pápežov vyslanec, Bernard Gui je historická postava. Ohýba pravdu. Nemá najmenší záujem vypátrať vraha mníchov, ale chce spojiť zločiny s tými, ktorí obhajujú Kristovu chudobu a popierajú autoritu pápeža. Jeho fanatická nenávisť však stavia na ohnivú hranicu nielen odvahu, ale aj naivitu, nielen ošklivosť, ale aj krásu. (Pozri prezentáciu.)
Pod povrchom zbožnosti
Bohaté benediktínske opátstvo, kde sa odohráva dej, pôsobí navonok ako centrum zbožnosti, ale je aj miestom, kde sa stretávajú protichodné záujmy. Aby William odhalil pravdu, musí odhaliť skryté motívy konania postáv, vydieranie, korupciu, fanatizmus, homosexuálne vzťahy či kupliarstvo. V kláštore sú cenné poklady i bohaté zásoby jedla, no v dedine pod ňou ľudia hladujú a mladé ženy sú prinútené k prostitúcii.
V tomto kontexte veľa naznačujú aj zobrazenia na dverách Aedificia. Spočiatku sa zdá, že oslavujú Boha – ako samotné opátstvo. Adso ale cíti „nepokoj“. Okrem postavy Boha vidí aj groteskné obrazy hriechu, mučenia a smrti. Má pocit, že tieto hrozné obrazy symbolizujú to, čo sa deje v opátstve. Naznačuje, že ani tie najsvätejšie miesta nie sú imúnne voči temnote ľudskej povahy.
Opátstvo predstavuje stagnujúcu spoločnosť, zviazanú s presvedčením, že existuje len jediná nespochybniteľná pravda. Na druhej strane William stelesňuje ducha renesancie, humanizmus, rozum a vedecké bádanie, keď verí, že pravda môže prísť v mnohých rôznych podobách.
Posúvanie hraníc poznania v systéme, ktorý nie je prístupný k zmenám a lipne na dogmách je mimoriadne zložité. Vyžaduje si nielen kritický intelekt, ale i pevnú morálku a odvahu.
Symboly a ich interpretácia
„Rozprávač by nemal poskytovať interpretácie svojho diela; inak by nenapísal román, ktorý je strojom na generovanie interpretácií“ Eco
Román je rozčlenený do siedmich dní. Tento čas strávili v opátstve William a jeho žiak, novic Adso. Každý deň má osem častí podľa liturgických hodín, keď sa benediktínski mnísi modlia, pracujú alebo jedia.
Symboly sú v románe všadeprítomné. V postave Williama je veľa zo samotného autora. Pri interpretácii znakov, na ktoré narazí, si uvedomuje, že ich výklad nie je jednoznačný. Každému sa prihovárajú inak. Pri tomto hľadaní neostáva bokom ani čitateľ. Kniha ho nabáda k tomu, aby si tvoril vlastné interpretácie a svoj výklad udalostí.
Knižnica
Ústredným symbolom románu je knižnica. Je opísaná ako labyrint, ktorý obsahuje knihy zo širokého spektra odborov, od teológie a filozofie po vedu a medicínu. Pre románové postavy predstavuje vrchol poznania a kľúč k tajomstvám vesmíru. Je to tiež symbol nášho sveta, v ktorom sú vzdelanie a múdrosť na najvyššej úrovni. Preto sa nachádza na najvyššom poschodí kláštornej veže.
Knižnice zvyčajne uchovávajú knihy, aby ich sprístupnili čitateľom. Táto knižnica ale knihy skrýva. Je to preto, že „nie všetky pravdy sú pre všetky uši“ a „nie všetky klamstvá ako také možno rozpoznať,“ vysvetľuje Abo. Knižnica je tajná a nepreniknuteľná, pretože vedomosti, ktoré obsahuje, môžu byť nebezpečné.
Labyrint
Labyrint predstavuje komplexnú a často mätúcu povahu ľudskej skúsenosti. Je to bludisko, v ktorom je ťažké sa orientovať. Skrýva tajné miestnosti a chodby so zrkadlami, ktoré skresľujú realitu. Štrbinami v stenách preniká kvílenie vetra, bylinky mätú ľudské zmysly… Labyrint predstavuje hľadanie pravdy, tajomstiev a zmyslu života.
Je úzko spätý s postavami a predstavuje ich vlastné cesty napredovania a objavovania. Keď sa pohybujú v labyrinte, sú nútené čeliť vlastným obavám a pochybnostiam a vyrovnávajú sa so zložitosťou vlastného života. Labyrint zároveň predstavuje aj cestu čitateľa, ktorý je pozvaný objavovať svet románu a jeho tajomstvá.
Román obsahuje odkazy na ďalšie diela Umberta Eca o semiotike, ale aj na témy týkajúce sa postmoderného veku. (Viac informácií nájdete v prezentácii.)
Adso z Melku
Adso z Melku je novic a rozprávač príbehu. Jeho otec – bohatý nemecký šľachtic – stál na strane cisára. Aby Adsa chránil, poslal ho do Talianska a zveril ho do služieb Williama z Baskervillu.
Vzťah medzi Williamom a Adsom je jednou z ústredných tém románu, pretože odráža napätie medzi mladosťou a skúsenosťou, rozumom a citom. Na začiatku románu je Adso ohromený Williamovou múdrosťou i nekonvenčným myslením. Pri spoločnom vyšetrovaní záhad si vytvárajú puto vzájomnej úcty a porozumenia, ktoré presahuje vekové i osobnostné rozdiely medzi nimi.
Už v prvý deň sa William a Adso zoznamujú s opátstvom a mníchmi. William debatuje s Ubertinom z Casale , františkánskym mníchom, ktorý utiekol z rádu kvôli politickému prenasledovaniu. V opátstve prebieha skrytý mocenský zápas, konfrontujú sa cudzinci a Taliani (pozri prezentáciu). Opát Abo z Fossanova si chce udržať moc a autoritu akýmikoľvek prostriedkami, vrátane násilia a zastrašovania.
Mimoriadne dôležitá je pozícia knihovníka. Práve z tejto pozície sa vyberá budúca hlava opátstva. Knihovník Malachiáš z Hildesheimu umožňuje Adsovi a Williamovi navštíviť skriptórium, ale vysvetľuje, že do labyrintu knižnice má povolený vstup iba on, jeho pomocník Berengar z Arundelu a opát.
William sa dostáva do polemiky o smiechu so slepým starým mníchom Jorgem z Burgosu. Konflikt týchto protikladných postáv sa vinie celým románom. (Pozri prezentáciu.) Eco nepovažuje stredovek len za atraktívnu kulisu, ale skôr za doplnkovú postavu svojho románu. Veľký význam preto prikladá prostrediu a architektúre.
Tajná miestnosť Finis Africae
Adsov sen pripomenie Williamovi , aby si prezrel katalóg knižnice. V skriptóriu nájde pri názve Finis Africae záznam o záhadnej knihe, ktorá obsahuje štyri zviazané texty, vrátane kópie zakázanej Coeny Cypriani (Sviatok Cypriána je príkladom paródie Biblie). Mních – rétor – Benno s Uppsaly poskytne Williamovi niekoľko užitočných informácií, ako knihu rozoznať a nájsť.
William a Adson pochopia, že ak sa im podarí nájsť vstup do miestnosti označenej ako Finis Africae, odhalia motiváciu vraha. Indície tiež smerujú ku knihovníkovi, ktorého meno sa v historických záznamoch stratilo.
Salvatore svojou skomolenou latinčinou nevedomky poskytne kľúč k vstupu do Finis Africae. William si tak vytvorí novú hypotézu ako interpretovať poznámky prekladateľa Venantia zo Salvemca. Keď sa opát Abo pokúsi tajnou chodbou vstúpiť do Finis Africae, ostane v nej uväznený. William nabáda Adsa, že sa musia ponáhľať, aby zachránili život „niekoho, kto si to nezaslúži“. Abo, ako sa ukáže neskôr, životom doplatil na svoju horlivosť, keď chcel za každú cenu zabrániť škandálu.
V zrkadlovej miestnosti južnej veže William a Adso otvoria skryté dvere maskované zrkadlom a okolo polnoci vstúpia do finis Africae. Tu odhalia aj identitu vraha. Je ním slepý španielsky mních Jorge z Burgosu. Práve on dokázal obratne manipulovať s inými mníchmi a stať sa skutočným vládcom kláštornej knižnice. Jeho fyzická slepota môže symbolizovať aj slepotu ducha, teda neschopnosť prijímať nové názory. Pripomína Minotaura z mýtov starovekého Grécka. Pre neho labyrint knižnice predstavuje uzavretý svet. V jeho centre – tajnej miestnosti Finis Africae – striehne na votrelcov a je pripravený zbaviť sa každého, kto sa dostane k zakázanej knihe. Napriek nenávisti k Aristotelovi si uvedomuje dôležitosť knihy, radšej ju skryje, akoby ju fyzicky zničil. Eco v románe opakovane naznačuje, že kniha je užitočná iba vtedy, ak sa dá čítať. Kniha bez čitateľov akoby ani neexistovala.
Kto a prečo vraždil?
Listy knihy Jorge napustil jedom, a tak sa každý, kto chcel knihu prečítať otrávil, keď si pri obracaní stránok naslinil prsty. Nezabíjal priamo, taktika presunutej zodpovednosti sa prejavuje aj tým, že iní ľudia (Malachi, Berengar) sa stali jeho nevedomými spolupracovníkmi.
Pokrytecky sa presviedča, že vraždy sa diali podľa „božieho plánu“ a že nebol morálne vinný. Dokonca trvá na tom, že Williamov apokalyptický vzorec je pravdivý: „Pán zatrúbil na sedem trúb. A vy ste aj vo svojej chybe počuli zmätenú ozvenu toho zvuku.“
William si pred otvorením knihy nasadí rukavice. Tá obsahuje niekoľko textov: arabský, sýrsky rukopis a latinské zhrnutie Coeny. Posledný a štvrtý text považuje Jorge za najnebezpečnejší. Ide o grécku kópiu stratenej druhej knihy Aristotelovej Poetiky , ktorá sa zaoberá komédiou a užitočnými účelmi smiechu. Podľa knihy je smiech katarzný a je znakom ľudskej schopnosti rozmýšľať.
William poukazuje na to, že smiech nemožno odstrániť odstránením tejto jedinej knihy. Jorge to pripustí, ale tvrdí, že v Aristotelovej knihe je smiech „povýšený na umenie“, nestal by sa len nízkou zábavou jednoduchých ľudí, ale tiež objektom akademického skúmania. Vtedy má schopnosť zmeniť spoločenský poriadok a spôsobuje rozvrat. Verí, že strach nabáda ľudí k poslušnosti, no smiech ich povzbudzuje, aby sa vysmievali autorite. Tam, kde Jorge vidí anarchiu, v ktorej cirkev nemá moc nad ľuďmi, William nachádza predpoklad otvorenejšej a slobodnejšej spoločnosti. Nazýva Jorgeho diablom, lebo diabol je „viera bez úsmevu, pravda, ktorá sa nikdy nezmocní pochybností“.
Na záver…
Knihy vždy hovoria o iných knihách, a preto kniha nemôže byť nikdy skutočne skrytá, pretože jej stopy zostanú v iných textoch. U. Eco
V knižnici vypukne požiar, keď Jorge prevráti Adsonovu lampu a stratí sa v labyrinte. Mnísi nevedia, ako do knižnice vstúpiť, a tak sa oheň rozšíri na celé opátstvo. Úsilie potlačiť vedomosti obsiahnuté v zbierkach vedie k deštrukcii. William a Adson utekajú zo spustošeného opátstva. Zatiaľ v Ríme znovu preberá moc pápež a cyklus politického a náboženského násilia pokračuje.
Po rokoch sa Adson z fragmentov, ktoré našiel na mieste kláštora, pokúša zrekonštruovať stratenú knižnicu. Demonštruje tak ústrednú myšlienku románu, že stratené knihy možno opäť nájsť. Spomienky končí latinským výrokom: „Stat rosa pristina nomine, nomina nuda tenemus.“ (Niekdajší názov ruže tu ostal len ako meno, len holé mená máme vo svojej moci.) Citát naznačuje, že mená a znaky vecí z minulosti zostávajú, ale ich význam nám často uniká.
Tri zásadné posolstvá knihy
- Hľadanie pravdy a poznania pripomína cestu labyrintom, ktorá si vyžaduje intelekt a vernosť morálnym princípom.
- Tvárou v tvár neistote a zložitosti sveta je potrebné udržiavať si otvorenú myseľ schopnú prijať viacero hľadísk.
- Jazyk, literatúra a symboly významne formujú naše chápanie sveta a umožňujú nám poznať naše miesto v ňom.
Foto: Pinterest
