Autorský/vševediaci
- tiež olympský rozprávač (božský)
- Objektívny, má nadhľad, vidí svoje postavy zvonka aj zvnútra, vysvetľuje historické a spoločenské súvislosti…
Rozprávanie je v 3. os. sg.
Grófka najprv zbledla, vidiac netrpezlivosť svojho muža, ktorý prekutával oheň, hodil kutáč do kozuba, ako keby si popálil ruky a vstal. (Balzac: Otec Goriot)
Niekedy sa vševediaci rozprávač približuje k postavám, prípadne použije rozprávanie v 1. osobe, keď je objektom rozprávania iná postava (napr. J. Gregor-Tajovský: Maco Mlieč alebo Mamka Pôstková), usiluje sa postavy pochopiť, čiastočne tak ustupuje od objektivity a môže využiť aj citovo zafarbené slová.
Predo mnou sedí okolo šesťdesiatpäťročná, neobyčajne zoschnutá, maličká žena. Sedí na stoličke, visia jej nohy obuté vo velikých, na jej nohu neprikrojených starých čižmách. Spod plachtičky vykúka čierna, zmraštená, chudá tvár, zapadnuté, bezzubé ústa a trčia detsky malé ruky. Nie je toľká ako stredne urastené desať—jedenásťročné dieťa. (J. Gregor-Tajovský: Mamka Pôstková)
Personálny
- Sústreďuje sa len na jednu postavu – vysvetľuje motiváciu jej konania – nepreniká do mysle iných postáv.
Rozprávanie je v 3. os. sg. = on-rozprávanie alebo er-rozprávanie (napr.: Jozef Cíger Hronský: Jozef Mak)
Frank by bol už dávno odišiel za zamestnania, ktoré si neváži. Že napriek tomu trpezlivo cvaká mikrofón za mikrofónom, to zapríčinila jeho zvláštna, možno trochu zvrhlá záľuba, ktorá časom prerástla do rozmerov mánie. Chce zachytiť tú druhú, odvrátenú tvár sveta, v ktorom sa pohybuje. (…) Franka dráždi, že sa zahráva so životom. Keby mu na to prišli, je po ňom. (L. Mňačko: Ako chutí moc)
Priamy/subjektívny
- Úlohu rozprávača prevezme jedna z postáv diela, dej je spomaľovaný jej úvahami.
Rozprávanie je v 1. os. sg., = ja-rozprávanie alebo ich-rozprávanie.
Až v lazarete človek vidí, čo je vojna.
Som mladý, mám dvadsať rokov, zo života však nepoznám nič, iba zúfalstvo, smrť, strach a najnezmyselnejšie povrchnosti s priepasťou utrpenia. Vidím, ako sa proti sebe ženú národy, ktoré sa mlčky, nevedome, pochabo, poslušne, nevinne zabíjajú. (E.M. Remarque: Na západe nič nového)
Zaujme ťa: Vnútorný monológ – definícia a druhy vnútorného monológu
Rozprávač oko kamery
- „Vševidiaci“ rozprávač, zachytáva vonkajšie znaky; o vnútornom svete postáv vieme len z ich konania, chýba vnútorný monológ, dominuje opis.
V rovnakej vzdialenosti, viac kolmo, Franck a A., usadení pod oknom pracovne vo svojich obvyklých dvoch kreslách, popíjajú aperitív. „Ako dobre sa tu sedí!“ Franck v pravej ruke, spustenej na kraj operadla, drží pohár. Ostatné tri ruky sú vystreté na rovnobežných kožených pásoch, všetky tri prilepené dlaňou na vystupujúcu časť operadla, tam, kde sa koža stáča, kým sa pritiahne tromi veľkými klincami s vypuklými hlavičkami, ktoré ju pripevňujú k červenému drevu. (A.Robbe-Grillet: Žiarlivosť)
Nespoľahlivý rozprávač
- Posudzuje udalosti subjektívne, zo svojho uhla pohľadu (napr.: J. D. Salinger: Kto chytá v žite), resp. skresľuje, prekrúca informáciu.
- Občas autor vytvorí rozprávača, s názormi ktorého nesúhlasí, rozpor medzi pohľadom nespoľahlivého rozprávača a čitateľa vytvára pocit irónie.
Zazrel som náhodou v rakúskej televízii herca, ako zo seba prská Bernhardov monológ, tak vehementne, že som si nevdojak pred obrazovkou utieral z tváre sliny. Fascinujúce divadlo, ale ja nemám divadlo rád: čo z toho pripísať režisérovi, čo hercovi a čo Bernhardovi? Keď sa mi napokon dostala do rúk jeho knižka, bol som dráždivo sklamaný. Alebo možno podráždene nadšený, neviem presne. Z príťažlivosti zato neubudlo. Poviem to takto: Thomas Bernhard je môj najobľúbenejší neobľúbený spisovateľ. (P. Vilikovský: Pes na ceste)
Pozn.: Viacerí teoretici takéhoto rozprávača považujú len za rozprávača v 1. osobe.
